Slovania v pravlasti

Pravlasť Slovanov

Slovania patria k veľkej skupine indoeurópskych národov. Kde tento národ vznikol, kde prežil prvé storočia svojej existencie, to je otázka, ktorou sa zaoberajú historici už mnoho desaťročí. A stále nepoznáme jednoznačnú odpoveď.

Najpočetnejšia skupina vedcov však zastáva názor, že ich pravlasťou mohlo byť obrovské územie medzi poľskými riekami Odra, Visla a ukrajinským Dneprom.

Obr.1 Pravlasť Slovanov

Spôsob života

O živote v pravlasti toho vieme len málo. A i to málo, čo máme takmer výlučne pochádza z archeologických nálezov. Písomných prameňov je úboho málo. Naši predkovia totiž žili mimo hlavných európskych sídelných priestorov. Keďže ich územia nesusedili so žiadnou z vtedajších mocných ríší, ich geografov a historikov nezaujímali. Aj ich pomenovania bývajú rôzne : Anti, Veneti, Sclavi... 

Avšak aj z toho mála čo máme dokážeme aspoň zhruba opísať život našich predkov pred príchodom na naše územie.

Krajina, v ktorej žili, nebola moc vhodná na vtedajší „moderný“ spôsob života. Nekonečné lesy, močiare, hlboké rieky – to mohlo vyhovovať lovcom a zberačom, rozhodne nie poľnohospodárskym civilizáciám. A tak všetko, čo potrebovali pre život si museli vykúpiť tvrdou drinou. Vypaľovali lesy, menili ich na úrodné polia, stavali prvé domy, pracovali na malých políčkach. Toto všetko nemohli zvládnuť jednotlivci. Aj preto si naši predkovia dlho udržali rodové zriadenie. Členovia rodu spoločne pracovali, spoločne si užívali plody svojej ťažkej práce.

Polia získavali žiarením. Najskôr vyklčovali (vyrúbali) les. Kmene použili na stavbu domov, konáre a korene spálili na mieste a premiešali s pôdou. Tým zvyšovali aj jej úrodnosť. Na poliach pestovali pšenicu, ktorú nazývali aj žito, od slova žiť, bez nej by to šlo len ťažko, popri tom aj raž, jačmeň, ovos a proso. Poznali už aj zeleninu a ovocie. Pre výrobu odevov sa pestovalo konope a ľan.

Popri poľnohospodárstve chovali aj dobytok. Kravy, voly, kozy i ovce . Tie najmä na vlnu a mäso.  Obživu si dopĺňali lovom a rybolovom. Naši predkovia poznali aj brtníctvo – vyberanie medu lesných včiel. Mali na to dobrého pomocníka. Chlpatého ursusa, ktorého si  niektorí premenovali na medveďa (med-veď), zviera, ktoré ich viedlo k medu, vedelo, kde je med. Z medu vyrábali aj jediný alkoholický nápoj, chutnú medovinu.

Obydlie Slovanov v pravlasti bolo pomerne jednoduché. Tvorila ho drevená chatrč, sčasti zapustená do zeme, tzv. polozemnica. Steny boli vymazané hlinou, strecha pokrytá slamou.

Obr. 2 Polozemnica	Obr. 3 Vnútro polozemnice	Obr. 4 Dedina starých Slovanov

V zime bolo v dome príjemne teplo, vyhrievala ho kamenná pec, v lete ho zem príjemne ochladzovala. Domy boli od seba rozmiestnené vo väčšej vzdialenosti, pretože pri nich bývala aj ohrada pre dobytok, prípadne malé políčka, ktoré slúžili ako záhrady.

Náboženstvo

Náboženstvo Slovanov bolo veľmi rôznorodé. Vieme o ňom pomerne málo. Naši predkovia uctievali celú prírodu okolo seba: stromy, lesy, víly aj démonov.  Svojich mŕtvych spaľovali, pri pohrebných obradoch sa veselili, tancovali a spievali.

Hlavnými bohmi boli Perún – boh hromu a blesku, Veles, ktorý vládol čriedam dobytka, Svarog, boh ohňa a slnka, Mokoš, boh vetra, trojhlavý Triglav, boh zla Černobog, boh dobra Belbog, bohyňa smrti Morena.

Obr. 5 Perún	Obr. 6 Svarog

Viac o slovanských bohoch:

www.slovania.pramen.info/viera/bozstva.html

www.dobrodruh.sk/historia/bohovia-starych-slovanov

Úloha: Pozorne si prečítaj úryvok z diela Strategikon od autora Pseudo-Mauríkia a odpovedz na nasledujúce otázky:

1. Opíš, ako sa pohybovali slovanskí bojovníci v močaristom teréne.

2. Vymenuj zbrane, ktoré Slovania používali.

Sem kliknite, ak si chcete vytlačiť text bez obrázkov.

Príchod Slovanov na naše územie

Krajina, v ktorej žili Slovania im neposkytovala dostatok možností na rozvoj „moderného“ života. To, čo potrebovali k prežitiu si museli tvrdo odpracovať. Možno aj preto sa na konci sťahovania národov, ktoré postihlo takmer celú Európu rozhodli opustiť svoju pravlasť a hľadať si novú, žičlivejšiu krajinu pre život. A možno ich vyhnali nepriatelia. Nevieme. Správy vtedajších slávnych geografov o Slovanoch sú veľmi strohé. A tak opäť len na základe hmotných prameňov dokážeme zrekonštruovať, ako vyzeral ich príchod na naše územie.

Slovania sa z pravlasti rozišli niekoľkými smermi. Naši predkovia sa pohli na západ. Spolu s predkami dnešných Čechov a Poliakov. Iná časť Slovanov išla na juh, na Balkán. Z nich vznikli neskorší Srbi či Chorváti. No a ostatní sa pohli  minimálne. Dnes ich nazývame Rusi, Ukrajinci a Bielorusi.

Obr. 7 Odchod Slovanov z pravlasti

Prvé slovanské kmene sa na našom území ocitli zrejme koncom 5. storočia. Prenikali k nám z niekoľkých strán súčasne. Cez karpatské priesmyky, údolím Dunaja a potom na sever, pozdĺž Váhu, Nitry, Moravy a Hrona. 

Obr. 8 Osídľovanie Slovenska Slovanmi

Krajina, ktorú začali osídľovať nebola ľudoprázdna. Žili tu zvyšky rôznych národov. Germáni, možno ešte i Kelti. Ani jedni, ani druhí však určite nedali svoje územia Slovanom dobrovoľne. A tak si  museli naši predkovia túto krajinu vybojovať. So zbraňou v ruke. Nový domov však za to stál. Oplýval množstvom úrodnej pôdy, bohatými pasienkami i ložiskami kovov.

Vďaka zručnosti kmeňov, ktoré tu žili pred Slovanmi sa naši predkovia rýchlo priučili mnohým remeslám. Naučili sa vyrábať dokonalejšie nástroje, čo im umožnilo lepšie obrábať zem a získavať z nej vyššiu úrodu. Počet Slovanov sa zaiste začal rýchlo zväčšovať. Dostatok obživy, bohatstvo kovov, výhodná poloha na križovatkách hlavných európskych ciest. To boli hlavné dôvody. Lenže bezstarostný život našich predkov netrval dlho. V Karpatskej kotline sa objavili Avari.

Sem kliknite, ak chcete vytlačiť text bez obrázkov.

Vznik Samovej ríše

Avari

Avari boli kočovníci pochádzajúci z ázijských stepí. Živili sa pastierstvom, lovom a koristníckymi výpravami (žili z toho, čo ukradli iným kmeňom). Celý život prežili v sedle koňa. Od narodenia až po smrť, od rána do večera. V sedle, pokiaľ to bolo potrebné,  jedli i spali. Bývali v stanoch. Či mrzlo, pršalo alebo pálilo slnko, vždy boli vonku, v stepi. Sústavne zvádzali boj. So zverou a nepriateľmi o svoje stáda, s inými kmeňmi o pasienky, s prírodou o život. Boli nesmierne otužilí a silní, jedni z najlepších bojovníkov svojej doby.

Nečudo, že keď sa v polovici 6. storočia objavili v strednej Európe, budili všade hrôzu. Naši predkovia, ktorí si už zvykli na pohodlnejší život v novej vlasti sa vedeli lepšie obracať za pluhom či hrnčiarskym pluhom. Iste, bojové umenie úplne nezabudli, ale rozhodne sa nemohli rovnať Avarom. A tak sa stalo, čo sa stať muselo. Divokí ázijskí kočovníci porazili a zotročili si Slovanov.

Nútili ich pracovať pre nich na poliach a brali im úrodu. Nútili ich bojovať v čelných radoch svojho vojska a nechávali ich zomierať ako prvých. Brali im ženy, na zimu, keď sa nemohli preháňať hore-dolu po Európe a vojnová vrava načas utíchla, sa sťahovali do slovanských chatrčí, kde si až do jari užívali plody práce našich predkov. Na jar sa opäť vydávali na vojnové výpravy, ktoré trvali až do jesene. A tak stále dokola. Mnoho rokov.

Je pochopiteľné, že Slovanom sa takýto život nepáčil. Snažili sa využiť každú príležitosť na to, aby sa zbavili avarskej nadvlády. Veľká šanca sa im naskytla, keď podnikli Avari veľkú výpravu proti Byzantskej ríše. Pod múrmi Konštantínopola utrpeli veľkú porážku. Rozzúrený avarský vládca nechal okamžite na bojisku popraviť stovky slovanských bojovníkov. Avšak tí, čo zostali doma pochopili, že majú šancu.

Tajne si zadovážili zbrane, ktoré Avari zakazovali dovážať na naše územia. Zostavili vojenské oddiely, vypracovali plány. A keď sa porazení Avari vrátili z vojenskej výpravy, vrhli sa na nich. Obrovské povstanie bolo úspešné. Avari boli porazení, zmizli. Aj ich ríša. A namiesto nej tu vznikla ríša nová. Teraz už ale naša, slovanská, ríša Samova.

Samo

Samo bol franský kupec. Pochádzal z oblasti dnešného Paríža. O jeho živote pred príchodom k nám vieme veľmi málo, vlastne skoro nič. Jediné správy nám o ňom poskytuje neznámy kronikár menom Fredegar:

Samo bol iste jedným z kupcov, ktorí so svojimi ozbrojenými karavánami prichádzali na naše územie. Možno tajne privážal zbrane, možno iný tovar. Nevieme. Čo však vieme je, že kdesi vo víre bojov Slovanov proti Avarom sa i so svojou družinou postavil na stranu našich predkov. A i vďaka jeho výdatnej pomoci dokázali nad Avarmi zvíťaziť. Za odvážny čin sa Samovi dostalo odmeny. Slovania si ho vybrali za svojho vládcu.

Obr. 10, 11 Rôzne podoby franského kupca Sama tak, ako ho videli umelci v minulosti

Sem klikni, ak si chceš vytlačiť text bez obrázkov

Samova ríša

Rozloha

Základ Samovej ríše tvorili územia na hraniciach dnešných 3 štátov: Slovenska, Čiech a Rakúska. Postupne, ako rástla sila a sláva Sama, vládcu štátu, sa k týmto územiam pripojili aj časti Poľska a Nemecka. Presnú rozlohu ani hranice však nepoznáme. A hranice možno ani neboli. Ono, Samova ríša vlastne ani nebola štátom s pevne stanovenými hranicami. Bolo to združenie slovanských kmeňov, ktoré prijali Samovu vládu.

Obr. 12 Možná rozloha Samovej ríše

Nepoznáme dokonca ani hlavné mesto. Nevieme, kde sídlil Samo, ako vyzeral jeho dvor. To všetko pre to, že takmer všetky písomné správy, ktoré máme o tomto štáte, pochádzajú z pera kronikára Fredegara. A ten toho zas až tak veľa o Samovej ríši nenapísal.

Vojna s Frankami

Jednej veci sa však Fredegar venuje podrobne. Je to vojna, ktorá vypukla medzi Samovou ríšou a Frankami.
Príčinou vojny boli zrejme neuvážené činy našich predkov, ktorí často krát olúpili franských kupcov o ich tovar. Cez naše územie totiž prechádzali najdôležitejšie európske obchodné cesty – Dunajská, ktorá spájala Franskú a Byzantskú ríšu, a tiež Jantárová, spájajúca Baltské more s Jadranským. Tá získala svoje meno podľa jantáru – skamenenej živice, ktorá mal na začiatku stredoveku veľkú cenu a vyvážala sa z pobrežia Baltského mora do celej Európy. 

Obr. 13 Jantár

No a pri týchto cestách číhali naši predkovia a oberali kupecké karavány o tovar. To sa, samozrejme,  nemohlo páčiť Frankom. A tak vyslali za Samom svojho človeka. Volal sa Sycharius a mal prinútiť Sama, aby potrestal lúpežníkov a ukradnutý tovar vrátil Frankom. Pri ich stretnutí však našich predkov strašne urazil. Nazval ich psami!  To Sama tak rozzúrilo, že nechal milého Sycharia vyhnať domov do Franskej ríše.  Frankom viac nebolo treba. Ich poslov si málokto doteraz dovolil takto potupiť. A tak nachystali obrovskú trestnú výpravu proti trúfalým Slovanom. Viedol ju sám kráľ Dagobert. 

Vojská oboch štátov sa stretli pri Wogastisburgu. To nám Fredegar napísal. Zabudol však dodať, kde sa Wogastisburg nachádzal. A tak sa dodnes sporia historici, či sa bitka odohrala na Slovensku, v Čechách alebo v Nemecku. Naši vedci tvrdia, že Wogastisburg mohol stáť na mieste dnešnej Bratislavy. Nevieme. A možno sa to ani nikdy nedozvieme. 

Poznáme však  výsledok bitky. Na prekvapenie všetkých naši predkovia dokázali hrdých Frankov poraziť. Tí chtiac-nechtiac museli utekať kade ľahšie. Slovania si ich dokonca dovolili prenasledovať až na územie samotnej Franskej ríše. Takú potupu Frankovia už dávno nezažili. Samo bol na vrchole slávy, ríša na vrchole moci.

Zánik Samovej ríše

Samo mal 12 žien, s nimi 22 synov a 15 dcér. Bohužiaľ, ani jeden z jeho potomkov zrejme nemal také predpoklady na vládnutie ako on.  Krátko po Samovej smrti sa jeho štát rozpadol. Nevieme, čo sa vlastne stalo. Fredegara už slabnúci štát nezaujímal. Samo bol mŕtvy, Slovania Frankov neohrozovali. Na najbližších 150 rokov sa strácajú všetky zmienky o našich územiach. Objavia sa až v súvislosti so vznikom Veľkej Moravy. Ale to je už iná história.

   

Nitrianske kniežatstvo

Po zániku Samovej ríše miznú všetky správy o živote na našom území. Nevieme presne povedať, čo sa tu dialo. Jedno je však isté. Roľníci rovnako vychádzali na svoje polia, remeselníci stále pracovali vo svojich dielničkách. Nepoznáme ich mená. Ani mená dedín či opevnených sídel. Dokonca ani mená vládcov. Ale život sa tu určite nezastavil. Jednoducho, ocitli sme sa zasa raz mimo hlavného diania. Naša územia kronikárov prestali zaujímať. Jedna veľká zmena sa však predsa odohrala. Pôvodné rodové zriadenie u našich predkov zaniklo. Jednotlivé rody sa začali spájať a vytvárať väčšie zoskupenia, nad ktorými zvyčajne získal moc nejaký bohatý veľmož. Ten si ju udržiaval s pomocou svojej vojenskej družiny.

Prvé správy o našich územiach sa objavujú až po 150 rokoch. Sú veľmi strohé. Ale historikom umožnili vysloviť záver, že vývoj u nás prebiehal zrejme v dvoch centrách – kniežatstvách: Morava (moravské kniežatstvo) a Nitrava (nitrianske kniežatstvo). Z nich práve druhé menované sa z väčšej časti rozkladalo na území dnešného Slovenska. Jeho obyvatelia sa zrejme nazývali Slovieni. Ich jazykom bola staroslovienčina.

Kronikári spomínajú jediného vládcu nitrianskeho kniežatstva. Bol ním Pribina, náš prvý skutočný vládca, človek pochádzajúci spomedzi Slovanov. Kam siahala jeho moc presne nevieme. Nitrianske kniežatstvo sa rozkladalo zhruba na území juhozápadného Slovenska, pričom nie je vylúčené, že siahalo až do dnešného Turca či Liptova, ba možno i na Spiš.

Obr. 15 Knieža Pribina

Nepoznáme ani mená väčšiny opevnených sídel.  Veľké pevnosti obohnané valmi – hradiská stáli isto v Nitre, Pobedime pri Piešťanoch či dnešnej Bojnej. Práve toto hradisko je dnes objektom obrovského záujmu archeológov, nakoľko sa tu našlo mnoho unikátnych predmetov, unikátne svojou veľkosťou ú i samotné opevnenia hradiska. V budúcnosti nám práve z tohto hradiska archeológovia prinesú isto ešte veľa zaujímavých objavov.

Obr.16  Hradisko Pobedim	Obr.17 Valy hradiska Bojná dnes	Obr.18 Vyzerala  brána takto?

Pribinovým sídlom však bola s najväčšou pravdepodobnosťou Nitra. Podľa údajov z franských kroník práve tu mal stáť kresťanský kostolík, ktorý v roku 828 nechal Pribina vysvätiť franským biskupom Adalramom. Donedávna bol kostol považovaný za najstarší kresťanský kostol v strednej Európe. Tým sme predbehli všetky okolité národy. Je to úžasná vec. Kresťanstvo sa v stredoveku rovnalo kultúre, civilizácii. Tam, kam preniklo, prenikala „moderná“ spoločnosť.

Obr. 19 Veľkomoravský kostolík v Kopčanoch. Vyzeral tak aj Pribinov kostol v Nitre?

S kresťanský kostolom v Nitre súvisí jedna veľká, doposiaľ nevyriešená záhada. Pre koho ho dal Pribina postaviť? On sám totiž v roku 828 ešte nebol kresťanom. To vieme presne, lebo pokrstený bolo až o niekoľko rokov neskôr vo franskom Traismaueri. Pre koho teda? Pre manželku, ktorá bola zrejme franskou kňažnou a ak áno, tak takmer isto kresťankou? Pre jej družinu, ktorú si priviedla so sebou z domova? Pre franských kupcov, ktorí mali v Nitre svoju obchodnú stanicu? Nevieme. A ťažko sa to aj niekedy dozvieme.V podstate je to jedno. Dôležité je to, čo som napísal vyššie. Že tu bolo kresťanstvo. Skôr, ako k nám prišli Konštantín a Metod. Že tu spolu s kresťanstvom bola kultúra, civilizácia a moderný život.

Pokojné roky Nitrianskeho kniežatstva však netrvali dlho. Z nejakého dôvodu došlo medzi Pribinom a moravským vládcom Mojmírom k sporom. Moravania sa boli dokonca na Pribinu sťažovať u Frankov. K mierovému riešeniu sporu nedošlo a tak ho musela vyriešiť vojna.

Text bez obrázkov na vytlačenie